Mám ich rád, napriek drobným prehreškom, o ktorých vieme iba MY. Sú totiž jedineční v zmysle naozajstnej jedinečnosti človeka a hoci občas na to zabúdam, keď sa mi niečo nepáči, čo urobia, nakoniec si práve tú jedinečnosť uvedomím. Som z nich najstarší a kým boli dvaja menší (no dvaja - jedna a jeden xixi) bol som za nich zodpovedný, čo mi niekedy poriadne liezlo na nervy. No toho veselého bolo predsa len viac.
Naše spomienky sú totiž to zvláštne na našom živote. Niekedy to, čo pokladáme za nepodstatné, sa mi vybaví v myšlienkach, keď to najmenej očakávam a ja sa pousmejem, pretože som rád, že sme to zažili. Napríklad našu prvú -a poslednú- úplne spoločnú dovolenku s rodičmi vo Frenštáte pod Radhoštem, keď my "starší" sme boli s rodičmi na zoznamovacom večierku a zvyšok sa zamkol na izbách. A urobili to tak dokonale, že sme ich nedobudili ani búchaním na okno z balkóna. Spomeniem si na svoj strach, keď sestre kohút ďobol do oka a kedže to bolo na "starom" dome, krik odtiaľ počujem dodnes. Na otca, ktorý tak utekal cez kukuricu, že UFO je oproti nemu dnes slabý odvar xixi aby jej pomohol. Je to len pár zlomkov z našich spoločných dní ale nevymazateľných z našich duší.
Viem, možno si poviete, že nič zaujímavé, no pre mňa a mojich súrodencov je to NÁŠ ŽIVOT, a preto im odkazujem, nech sú kdekoľvek - MÁM VÁS RÁD ... Celý život!
